Menová reforma z r. 1953 je jednou z kľúčových udalostí našich moderných dejín. Napriek jej významu a pomerne častému pripomínaniu nie je doposiaľ dostatočne osvetlená. Spôsob, ako sa o nej zväčša hovorí, pritom naznačuje, že o jej korektné objasnenie dodnes nie je záujem. Umožňuje to totiž reformu využívať na propagandu a vymedzenie sa súčasného režimu k predchádzajúcemu.
Ľudia vnímali reformu prirodzene ako krivdu či dokonca lúpež. Intenzitu ich vnímania ovplyvnilo viacero okolností. Reforma pozostávala, okrem iného, z dvoch súbežných opatrení – konfiškácie časti hotovostí a úspor v pomeroch 6,25:1 až 50:1 a denominácie meny v pomere 5:1, ktorá sa hodnoty peňazí nedotkla. To však nikto jasne nevysvetlil. Ľudom, uvažujúcim v šoku, tak oba kroky splynuli do jediného obrazu straty, ktorá sa im javila horšie, než akou bola.
Reforma v r. 1953 bola korekciou menovej reformy z r. 1945, ktorá stála na iluzórnych geopolitických a hospodárskych predpokladoch, ako aj na sebectve politických strán, ktoré po vojne súperili o moc a voličov. To bolo jednou z príčin jej nedôslednosti a odsúvania jej dokončenia. Odsúvanie však čoraz viac znižovalo psychologickú prijateľnosť jej dokončenia a v r 1953 už vyvolávalo sociálny konflikt.
V atmosfére prvej polovice 50. rokov nenašli držitelia moci odvahu vecne vysvetliť celú šírku príčin reformy a uznať svoju zodpovednosť za časť z nich, resp. s ohľadom na zahraničie si to ani nemohli dovoliť. Dôvody reformy preto zastierali nezmyselnými ideologickými frázami. V ich záplave zanikali aj reálne argumenty. V kontexte s aktuálnymi hospodárskymi ťažkosťami Československa tak o potrebe reformy nemohli nikoho presvedčiť, hoci používala nástroje, ktoré by pravdepodobne v danej situácii volil aj iný režim. Reálna a dnes s obľubou zdôrazňovaná úloha sovietskych poradcov na tom nemohla nič zmeniť. Žiaľ, aj stúpenci súčasného režimu takmer rovnakým spôsobom, tiež s ohľadom na zahraničie, odvádzajú pozornosť od podstaty veci.
Reforma zahŕňala určité kompenzácie strát obyvateľov, no nepamätalo sa pritom na viaceré zvlášť závažné sociálne dopady. Preto sa reforma niektorých skupín obyvateľov dotkla tak tvrdo. že stratili obživu, možnosť vybudovať nové obydlie alebo upadli do finančných ťažkostí. Časť z týchto tvrdostí však bola dodatočne zmiernená.
Bezprostredný dopad reformy na obyvateľov sa prejavoval až do konca roka 1953 stálym poklesom vkladov. Od toho momentu ľudia naopak začali vytvárať v novej mene úspory. Prispelo k tomu aj zníženie cien v septembri 1953 a zníženie daňovej záťaže. Negatívne vnímanie reformy však ovplyvňovalo myslenie ľudí dlho po nej. Reminiscencie na ňu sa brali do úvahy dokonca ešte pri príprave menovej rozluky v r. 1993.
V súvislosti s obrazom reformy v historickom povedomí ľudí sa natíska otázka jej nevyhnutnosti či oprávnenosti. Odpoveď čiastočne poskytuje medzinárodné porovnanie. Rovnako tvrdo sa po vojne reformy uskutočnili v oboch častiach Nemecka a ZSSR, miernejšie v Rakúsku, Poľsku a Bulharsku, tvrdšie v Rumunsku. V dvoch fázach povojnová menová náprava prebehla aj v západnom Nemecku, Rakúsku, Bulharsku a Rumunsku, v náznaku aj v Maďarsku. V Poľsku prebehla až v troch fázach. V týchto štátoch však vznikli dlhodobo stabilné meny s racionálnou sústavou platidiel a hospodárskych čísiel. Alternatívou bola inflácia. Prebehla najmä v Taliansku, Francúzsku a Juhoslávii, čiastočne v Rakúsku. Jednorazové znehodnotenie meny nahradilo postupné. V trhovej ekonomike umožnilo šikovným, dobre informovaným, výhodne postaveným a všetkého schopným zbohatnúť, ostatných ochudobňovala. Prerozdelenie majetku tam prebiehalo od väčšiny obyvateľov k menšine a k štátu. Výsledkom bola dlhodobá nestabilita a neracionálne sústavy platidiel s vysokými hospodárskymi číslami, ktoré sa vo Francúzsku a Juhoslávii po dlhšej dobe riešilo škrtaním núl. Je otázne nakoľko bolo takéto riešenie možné v štáte so spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov a distribučnej siete.
