Výstava v Mestskom múzeu na počesť významného hudobného skladateľa, ktorého život je bezprostredne spojený s mestom Senec.
Výstava vznikla v spolupráci s Múzeom mesta Bratislavy a Archívom mesta Bratislavy.
Johann Nepomuk Hummel je známy nielen ako skladateľ, ale aj ako klavírny virtuóz. S klavírom akoby zrástol údajne ešte v Senci, kde predbehol na tomto nástroji všetkých žiakov svojho otca. Po príchode rodiny do Viedne Johann Hummel starší vyhľadal najlepšieho klavírneho pedagóga v meste, ktorým nebol nikto iný, ako Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791). Ten, očarený mladým Hummelom, prijal talentovaného žiaka k sebe a venoval sa mu celé dva roky. Po skončení štúdií u Mozarta absolvoval v sprievode otca a s chýrom zázračného dieťaťa päťročné turné po Európe. Úspechy zožal až vo dvadsiatich šiestich veľkomestách, pričom nadviazal kontakty dôležité aj z hľadiska svojho neskoršieho života. V roku 1790 sa napr. v Londýne zoznámil s Josephom Haydnom (1732–1809), prvým z viedenských klasikov. Ten mu dokonca ponúkol aj spoluúčinkovanie na jednom zo svojich vystúpení. Mladý Hummel čelil výzve a po dokonalom koncerte mohol od Haydna prijať pred nadšeným obecenstvom jeho osobné vyznamenanie. Z obdobia koncertného turné sa zachovali aj prvé jeho skladby. Po návrate do Viedne pokračuje vo svojich štúdiách u rakúskeho skladateľa a organistu Johanna Georga Albrechtsbergera (1736–1809), rakúskeho dvorného kapelníka Antonia Salieriho (1750–1825) a u spomínaného Josepha Haydna, dvorného kapelníka kniežaťa Mikuláša Esterházyho v Eisenstadte a Eszterháze (dnes Fertőd, Maďarsko).
Kontakty s Haydnom dopomohli Hummelovi k tomu, aby sa stal kapelníkom na esterházyovskom kniežacom dvore v Eisenstadte, kde pôsobil v rokoch 1804 až 1811. Po návrate do Viedne sa zoznámil a oženil s opernou speváčkou Elisabeth, rodenou Röckel (1793–1883). Z manželstva uzavretého v roku 1813 pochádzali synovia Eduard (klavirista, skladateľ, 1814–1892) a Karl (výtvarník, maliar, 1821–1907). V tomto období (1812) uzatvára doživotnú zmluvu s viedenským vydavateľom Tobiasom Haslingerom, ktorý sa stal výlučným vydavateľom jeho diel. V roku 1816 získal miesto würtenberského kráľovského dvorného kapelníka v Stuttgarte. Po trojročnom období odchádza na miesto dvorného kapelníka do Weimaru (1819). Medzitým absolvoval viaceré koncertné cesty, ktoré tvorili ťažisko jeho koncertnej činnosti: 1815 (Graz, Klagenfurt, Triest, Záhreb, Pešť, Prešporok), 1817 (Manheim, Frankfurt) a pravidelne ďalšie v rokoch 1820–1823, na ktorých účinkoval všade po Európe od Paríža až po Petrohrad. Vo Weimare uviedol na scénu veľa klasických opier od Mozarta cez Beethovena až po Rossiniho a Webera. Najtypickejším prejavom sú jeho skladby pre klavír a komorná hudba, kde tento nástroj takisto dominuje. Vo Weimare vznikli jeho najvzácnejšie diela, napr. Veľký septet (Grand Septour, op. 74) pre klavír, flautu, hoboj, lesný roh, violu, violončelo a kontrabas. Zároveň tu dostala svoju konečnú podobu jeho opera Mathilde von Gruise. Azda vyvrcholením jeho pedagogickej činnosti bolo zhrnutie vlastnej vyučovacej metódy do rukopisu tzv. „Veľkej klavírnej školy”, ktorá vyšla napokon v Haslingerovom vydavateľstve v roku 1828 (Ausführliche theoretisch-practische Anweisung zum Piano-Forte-Spiel).
V roku 1834 uskutočnil koncertnú cestu po Viedni, Eisenstadte a Prešporku. Svojej rodine ukázal svoj rodný dom, miesta svojej mladosti a pri tejto príležitosti pricestoval aj do Senca. Bola to jeho posledná koncertná cesta. Johann Nepomuk Hummel zomrel po dlhotrvajúcej chorobe 17. októbra 1837 vo Weimare.