Pozostatky hradu Čeklís v Bernoláke patria napriek už siedmej archeologickej sezóne k stále menej známym stredovekým opevneniam na JZ Slovensku. Podľa súčasných poznatkov ho postavili na výraznej terase nad dnešnou riečkou Čierna voda na mieste zvýšenom starším umelým násypom, pravdepodobne pravekou pohrebnou mohylou. Počas archeologického výskumu sa doposiaľ podarilo odkryť takmer štvrtinu predpokladanej opevnenej plochy, zväčša v jej severnej časti. Doložili sa nej tri základné etapy výstavby kamenného hradu. Ten vyrástol niekedy v druhej polovici 13. storočia na mieste staršej drevozemnej stavby, ktorá podľahla požiaru. Doposiaľ z neho poznáme len priebeh západnej a severnej hradby, z vonkajšej strany lemovanej 9 až 10 m širokou a okolo 5 m hlbokou priekopou. Ešte v závere 13. alebo na začiatku 14. storočia doplnili opevnenie v jeho severozápadnom rohu o strážnu vežu, ktorej murivo na rozdiel od hradby obsahuje aj nezanedbateľné množstvo hlinených tehál. Zrejme v 15. storočí priestor medzi vežou a opevnením vyplnili niekoľkopodlažnou stavbou, sčasti zapustenou do pôvodného mohylového násypu, ktorú na základe zvyškov honosných kamenných ostení vstupu s gotickou profiláciou, zvyškov architektonických rebier, ostení okien a množstva tehál z predpokladaných klenieb považujeme za zvyšok obytnej architektúry palácového typu. Štvrťoblúkové ukončenie budovy v severovýchodnej časti však nevylučuje ani jej čiastočný fortifikačný účel. Vstup do nej viedol cez prístavbu v jej južnej časti, z nádvoria na vrchole pôvodnej mohyly. Ešte v priebehu 15. storočia, zrejme v jeho druhej polovici, stavba podľahla intenzívnemu požiaru, pričom početné nálezy použitých militárií môžu poukazovať na jeho pôvod. V písomných prameňoch z roku 1511 sa hrad potom čo stratil svoj pôvodný, predovšetkým vojenský význam, spomína ako zrúcanina, ktorá sa stala vítaným zdrojom stavebného materiálu zrejme nie iba pre obyvateľov dnešného Bernolákova. Neskôr v 18. storočí na jeho vrchole vznikla baroková, z tehál vymurovaná nádrž na vodu, z ktorej viedlo potrubie zo smrekovcových rúr do blízkeho kaštieľa. Do nej, už vyplnenej kompaktnými sedimentmi, zapustili na začiatku 20. storočia základy dodnes zachovanej vodárenskej veže.
Výskum však doposiaľ nezodpovedal na početné, len postupne sa vynárajúce otázky. Tou je predovšetkým pôvodný rozsah hradu, predovšetkým na jeho východnej a severnej strane, vzťah k jeho predchodcom (praveká mohyla, predpokladané drevozemné opevnenie typu motte z 1. polovice 13. storočia, prítomnosť nálezov keramiky a spony zo staršej doby rímskej vo výplni priekopy) a zrejme mladšiemu včasnonovovekému až novovekému cintorínu medzi ním a pôvodne románskym kostolom sv. Štefana, kráľa.