Málokto si pri prechádzaní obcou Veľký Grob povšimne priestrannú dlhú budovu situovanú pri hlavnej komunikácii vedúcej smerom na Pusté Úľany v susedstve rímskokatolíckeho kostola sv. Anny. A ešte menej okoloidúcich si pri pohľade na ňu uvedomí, že nejde o stavbu bežného rodinného domu, ale o kaštieľ, ktorý pred niekoľkými stáročiami nechali postaviť vlastníci obce, členovia významného šľachtického rodu Pálfiovcov.

            Veľký Grob sa dostal do rúk rodu Pálfi (Pálffy) ako súčasť panstiev Pezinok a Svätý Jur v prvej polovici 16. storočia. Stavba veľkogrobského kaštieľa súvisela s najväčšou pravdepodobnosťou s organizáciou správy tohto panstva, keďže jeden zo správcov pálfiovského majetku sídlil v obci a spravoval majer nielen vo Veľkom Grobe, ale aj v Kráľovej. Neskôr v obci sídlil dvorský, ktorý spolu s ďalšími úradníkmi riadil správu kráľovského obvodu pezinskej časti panstva a po vzniku samostatného panstva Kráľová v roku 1788 tu sídlil obilník, spravujúci jeden z hospodárskych obvodov tohto panstva so sídlom práve vo Veľkom Grobe. Kaštieľ slúžil pre potreby týchto úradníkov, ktorí v ňom bývali. Bohužiaľ nebol nikdy sídlom majiteľov rodu, ktorí ako svoju rezidenciu využívali kaštieľ v neďalekej Kráľovej pri Senci. Z tohto dôvodu máme do súčasnosti o tejto stavbe zachovaných len veľmi málo informácií a aj archívne pramene sú pri snahe o odkrytie jednotlivých dielikov jeho histórie veľmi skúpe.

            Presný rok, resp. obdobie postavenia kaštieľa nie je známe, pri výskume pamiatok v 60. rokoch 20. storočia objekt navštívili pracovníci Pamiatkového úradu, ktorí na základe jeho architektonických prvkov prišli k predpokladu, že kaštieľ pochádza z druhej polovice 17. storočia. Podľa známeho kartografa, lexikografa a pedagóga Jána Mateja Korabinského ho nechal postaviť Ján Pálfi až v roku 1725.Isté je, že v 18. storočí kaštieľ už stál, dokladajú to záznamy v urbári Panstiev Pezinok a Svätý Jur z roku 1735, pramene k cirkevným dejinám i súpis veľkogrobského obvodu panstva Kráľová z roku 1799.

            Vzhľad kaštieľa a celého jeho obvodu zachytávajú dva zachované plány pochádzajúce z roku 1853, ktoré vyhotovil panský geometer Ján Gregorovič. Presne dokladujú dispozičné riešenie kaštieľa ako aj ďalšie objekty nachádzajúce sa v jeho obvode (príbytok poľovníka, maštale, vozovňa, stodola).

            Keď v roku 1908 zomrel posledný mužský potomok pezinskej vetvy pálfiovského rodu – Ján Pálfi, nastal dlhotrvajúci spor o jeho majetky. Jeho jediná sestra Gabriela Andrášiová (Andrássy) totiž napadla zanechaný bratov testament. Nakoniec v roku 1918 prišlo k uzatvoreniu dohody medzi dedičmi, na základe ktorej pripadol majetok vo Veľkom Grobe i s kaštieľom rodine Andrášiovcov. Koniec prvej svetovej vojny priniesol rozpad monarchie, vytvorenie novej Československej republiky, čo znamenalo radikálnu zmenu v dovtedajšom usporiadaní spoločnosti. Zákonom bolo zrušené šľachtictvo, používanie titulov a radov a takisto prišlo k zmene štruktúry pozemkového vlastníctva v novovzniknutom štáte. Pozemková reforma zasiahla aj majetok Pálfiovcov a Andášiovcov na západnom Slovensku, čo vyvolalo opätovné súdne spory dedičov Jána Pálfiho so štátom. Kaštieľ bol v konečnom dôsledku vyňatý zo záboru a jeho majiteľkou bola v prvej polovici 20. storočia Gabrielina dcéra Natália Séčéniová (Széchényi). Sídlil v ňom istý čas notársky úrad, neskôr podľa správy miestneho notára z roku 1942 v ňom bývalo deväť rodín, ktorým toto ubytovanie majiteľka žijúca v Budapešti zrejme prenajímala. Stav budovy v tom čase bol už alarmujúci, zrútila sa totiž časť strechy a bývanie v nej bolo len na vlastné nebezpečenstvo. Po ďalších zmenách v pozemkovom vlastníctve, ktoré sa udiali v 50. rokoch 20. storočia,sa majiteľom objektu kaštieľa stala rodina Turcárových, ktorá ho vlastní dodnes.

Plán kaštieľa z roku 1853